V predošlom článku bola reč o šume hlavne v súvislosti s veľkosťou snímača. Dnes o šume predovšetkým ako dôsledku nastavenia citlivosti.

 

 

 

 

 

 

Čas, clona, citlivosť – tri parametre dobrej expozície. V dávnych dobách dominancie filmu bola citlivosť raz a navždy daná citlivosťou filmu, ovplyvniť citlivosť od obrázka k obrázku jednoducho nebolo možné a fotograf mal k dispozícii -  čo by ovplyvniteľnú veličinu  - clonu a čas, clonu častokrát, z hľadiska fotografického zámeru, nešťastne ohraničenú zhora aj zdola. Šikovnou fintou boli dva fotoaparáty na krku, v každom film inej citlivosti.  Čaro premenlivej citlivosti priniesla digitálna éra a tak stlačením tlačidla máme k dispozícii nie dve citlivosti, ale hneď celú škálu . Citlivosť  sa vyjadruje v ISO a vcelku rozšírená škála zahŕňa citlivosti 100, 200, 400, 800,1600 ISO. Výnimkou nie sú ani citlivosti 50 ISO a 3200 ISO, no a najvyššou citlivosťou sa nedávno blysol Nikon D3, neuveriteľných 25 600 ISO !

Čo sa deje keď meníme citlivosť snímača ?  Pomôžeme si opäť obrazným vysvetlením – tak si predstavme našich pixíkov, jeden vedľa druhého, vo  veľkej rybárskej sieti s rozmermi 3 888 x 2 592 ôk , pričom teraz je podstatná  stupnica, ktorú držia v ruke. Povedali sme si, že stupnica je od 0 do 255 a pixíci na ňu značia, koľko svetla vo „svojom“ okruhu uvideli. Neriešili sme otázku, koľko svetla je 255, teda maximum, skrátka, vždy sme mali svetla tak akurát dosť. Pre fanjšmekrov  podotýkam, že v rámci clony a času (prípadne filtrov)  nemáme problém s nadbytkom svetla, svetlo sa dá vcelku elegantne eliminovať, čo pomocou clony, času (a filtrov)  nevieme a nedokážeme,  je svetlo PRIDAŤ  - ak by sme to dokázali, vystačili by sme s jednou úrovňou citlivosti.  Predstavme si, že  pixíkovské stupnice sú akási nádobky podobné skúmavkám, ktoré dokážu svetlo chytať ako kýblik záhradného trpaslíka letný dážď.  Táto skúmavka je kalibrovaná a má 256 dielikov (nejde o omyl dielikov je naozaj 256, aj nula sa ráta za dielik) . Pixík dokáže vďaka takejto stupnici – skúmavke chytať svetlo a keď k nemu dobehne registrový škriatok, pixík mu oznámi koľko dielikov svetla v stupnici nalapal, potom svetlo zo skúmavky jednoducho „vypustí“ (znuluje register) a čaká kým sa plachta nad ním opäť naširoko otvorí  a zaleje ho dážď svetla, ktoré opäť usilovne lapá do skúmavky.

Ak má pixík v rukách VEĽKÚ skúmavku na lapanie svetla, potrebuje veľa svetla, aby niečo zaznamenal, povedzme, že VEĽKÁ skúmavka je o veľkosti 100 ISO. V okamihu, keď stlačením tlačidla nastavíme vyššiu citlivosť, 200 ISO, stane sa toto – registroví škriatkovia obehnú pixíkov, vezmú im veľké skúmavky a dajú im skúmavky o polovicu MENŠIE ! Pixíkom  teraz na naplnenie skúmavky stačí o polovicu menej svetla. Stlačme tlačidlo s nastavením ISO a nastavme 400. Registroví škriatkovia opäť obehnú pixíkov a opäť im vymenia skúmavky, a opäť  o im dajú o polovicu menšie skúmavky oproti skúmavkám ISO 200 (fajnšmekri postrehli, že skúmavka ISO 400 je štvrtinová oproti skúmavke ISO 100), Dobre, prežeňme registrových škriatkov ešte raz a šupnime tam rovno 1600 ISO – pixíci dostanú skúmavčičku, ktorá je objemovo šestnástinou oproti skúmavke 100 ISO  a teda stači 16x menej svetla na jej naplnenie až po posledný dielik.
  /Nedá mi to, predstavte si tú frajerinu od Nikonu – 25 600 ISO !, v príklade s pixíkmi je to dvestopäťdesiatšestina (!!!)  skúmavky ISO 100, teda v skúmavke ISO 100, JEDEN dielik zodpovedá CELEJ skúmavke ISO 25600 – iste, o kvalite obrazu môžeme viesť polemiku.... ale je zázrak, že to pixíci vôbec dokážu držať v ruke... /
Táto úžasná schopnosť digitálnych aparátov má jeden háčik – so zvyšovaním ISO (zmenšovaním skúmavky), rastie šum. Prečo ? Nuž pre toto – pixíci zachytávajú nielen svetlo, ale aj balast, ktorý za svetlo považujú, hoci ním nie je – spravidla ide o teplo a rôzne druhy žiarenia.  Toto sme si povedali aj minule, pri malých snímačoch. Prečo aj pri veľkých ? Skúmavky pixíkov zachytia VŽDY nejaké množstvo balastu – dokonca aj keď nachytajú len tmu, teda nijaké svetlo, určité množstvo „špiniek“ pixíci v skúmavka nájdu a keďže sú hlúpi, ich sila je v množstve, veselo nahlásia registrovým škriatkom  aj „špinky“ - podobne  ako keď na magnetofónovej páske skončila pieseň a niekto pootočil ovládačom hlasitosti naplno – výsledkom nebolo TICHO, ale šum, tiež namiesto toho, aby aparát prehrával TICHO, zahral nejaké zvukové špinky.   Už sme si povedali, že šum je vlastnosť prenosovej sústavy, ak je však v pixíkovej skúmavke veľa svetla, balast sa takpovediac stratí  a nám sa obraz  javí čistý (pre fajnšmekrov - odstup od šumu je dostatočný). Zmenšovaním skúmavky sa pomer svetla k balastu mení a balast sa stáva „citeľnejsí“ – objavuje sa šum. Obrázok sa nám zdá byť plný drobných farebných škvrniek a akoby bol vyskladaný z malých kamienkov, stráca sa ostrosť a kresba.   
Záver ? Každy digitálny fotoaparát šumí, prístroje sa však líšia v úrovni ISO, pri ktorej  sa šum objaví, hardvérovo je to dané predovšetkým veľkosťou snímača (keby sme chceli byť úplne presní, veľkosťou pixelu) a potom nastavením ISO.
Nabudúce o boji so šumom.
Dodatok: Srno k predošlému článku v diskusii zdôraznil, že šumeli aj filmy. Áno, filmy šumeli a niektoré poriadne. Kedysi dávno som použil film s citlivosťou 30 DIN, to zodpovedá dnešným 800 ISO, šum bol fascinujúci... Werdza by sa potešila
Hľadať paralely šumu vo filme a digi samozrejme môžeme – to si však nekladiem za cieľ - film je zaujímavý aj tým, že spôsob spracovania (napríklad procesmi N-1, N, N+1...) má na konečný výsledok a tým aj na šum, vplyv – viac by k tomu vedeli povedať profíci, ktorí s filmom pracujú. Či šumia viac digitály alebo filmy, to je téma na samostatný seriál článkov. Viacerí autori tvrdia (napríklad Thompson R., Naučte se fotografovat dobře makro a detail, Zoner press 2007, str. 14), že profesionálne správne exponovaný, správne spracovaný materiál prekonáva kvalitu snímača, je nutné podotknúť, že tvrdenie vzťahujú na stredoformát. Je teda kinofilm kvalitatívne prekonaný ? Nuž, komerčne určite...
A úplne na záver – netvrdím, že šum je zlý alebo dobrý – šum skrátka je.

(viac v publikáciách - Hunter F., Biver, S., Fuqua P., fotografie a světlo,  české vydanie, Zoner Press  2007,  Neff O., Digitální fotografie po lopatě, IDIF, 2007, Rebo productions, Digitální fotografie pro pokročilé,  Rebo pructions CZ, 2006, Velkoborský P., Vermouzek P., Exponometrie v analógové a digitální fotografii, Compter press 2006, a mnohé iné)

 

---

 

Komentáre

Vyhľadávanie

3.21 Copyright (C) 2007 Alain Georgette / Copyright (C) 2006 Frantisek Hliva. All rights reserved."